Kohokoľvek sa spýtam čo je „teória strachu“ mi povie nie. Vždy to rád každému vysvetlím tak, ako to kedysi niekto vysvetlil mne. Najviac ma ale hnevá to, že to až priveľmi vidno v realite.
„Teória strachu“ je vraj konšpiračná teória o ovládaní médií politikmi, ktoré sa len veľmi ťažko pozoruje. Skladá sa z troch častí, ktoré záležia na tom, či je ovládajúci subjekt pri moci alebo nie a či niekedy urobí člen strany chybu.
1. Časť : Strana nieje pri moci
Politická strana sa chce dostať k moci(SMER v pred voľbami) a tak sa musia začať „kamarátiť“ s médiami. Tu to všetko začne. Ľudia pozerajú správy tak ako stále no nič iné okrem vrážd, násilia, krádeži a smutných úmrti tam nevidieť. Potom zrazu sa ukáže nejaký predstaviteľ strany a začne hovoriť k veciam, ktorých sa ľudia boja. Hovorí o tom, ako treba políciu lepšie naučiť zvládať nebezpečné situácie, ako vedia zastaviť(alebo aspoň dokonale obmedziť korupciu), ako pomôcť chudobným a ako potrestať „bohatých“(ktorých ja radšej poväčšine volám – úspešných).
Takto to ľudia ale vôbec nevnímajú. Oni len vedia, že sa majú zle a že sa (pravdaže) chcú mať lepšie. Prídu voľby strana vyhrá.
2. Časť : Strana je pri moci
Čo ale ak je strana už pri moci? Treba pokračovať vo veľkom. Do správ dáme spomienky na aspoň 3 posledné kriminálne prípady, kde chytili vinníka a chválime prácu polície(nech je už akokoľvek mizerná). Potom dáme politika z víťaznej strany do telky s neurčitými sľubmi a malým strihom na potlesk z konca tlačovej konferencie, ktorá vo Vás vzbudí dojem že je všetko v poriadku.
3. Časť : Člen strany urobí chybu
Tu sa najviac ukazuje sila médií. Opozícia(veď kto iný by odhalil špinu) nájde nahrávku vedúcich členov strany, kde predseda hovorí ako zarobil strane neuveriteľné peniaze vlastnou hlavou a ako nakradol. No a ďalšieho predstaviteľa nahrajú pri rozhovore s novinárkou, ktorá už pre neho nechce robiť a chce písať podľa seba. Hovorí jej o tom, že ju nechá vyhodiť ak ho nepočúvne.
Ako sa z tohto môžu dostať?
Predstaviteľ strany urobí tlačovku, kde všetko úplne primitívne(aby to zhltli všetci sedliaci) vyhlási, že to na nahrávke je len hlas podobný jemu a druhý povie, že mu rupli nervy. (To ani nehovorím o Gorile, kde je predseda jediným priamym zúčastneným politikom). Média to už následne nespomínajú, alebo pre svoju vlastnú popularitu to ešte pár krát spomenú len tak mimochodom.
Pýtaš sa, v akej krajine to žiješ?
Volá sa to demokracia a je to najhoršie čo môže byť, no nič lepšie ešte nevymysleli.(W.Churchill)